Knihy a knihy a učitelia s diskutabilným kultúrnym rozhľadom

Viete, ja som sa na štvrtý ročník tešila. Pretože konečne som mohla eliminovať takmer všetky predmety, ktoré som nemala rada (okrem francúzštiny, lebo sme údajne jazykové gymnázium a geografie, pretože som musela vyplniť rozvrh potrebným počtom hodín a našťastie si na nej môžem stále čítať a potom dostať nejakú trápne zlú známku z písomky. Ale vždy lepšie než chémia, že? Aj ja si myslím). Pretože som si mohla vybrať konverzácie z angličtiny, kde sa bude konverzovať celý čas v angličtine a všetko bude skvelé. No samozrejme, že som sa s realitou kruto a bolestivo zrazila. Au.

Profesorka sa mi na prvej hodine napriek tomu všetkému zlému, čo som o nej počula, páčila. Veľa rozprávala anglicky, vyzerala zorganizovaná a celkovo v pohode. Ale prvý dojem často klame. Nakoniec sa z nej vykľula posadnutá, dokonca až mierne psychopatická osoba. Nesrandujem. O tomto však písať nechcem.

Na minulej hodine sme preberali tému, na ktorú som sa tešila odkedy som prvýkrát uvidela zadania. O knihách, samozrejme. Vedela som, že moji spolužiaci toho neprečítali ani čo by sa necht vošlo, a že mojím oduševnením budem zo seba robiť (zase) podivína, ale viete čo, to mi je už dávno jedno.

Nechcela som, ale predsa len vám musím povedať, že slovo "konverzácie" v názve predmetu je vo všetkých smeroch zavádzajúce. Skôr to pripomína monológ našej pani profesorky a sem tam aj toho, čo odpovedá. Kiežby to bolo aspoň v angličtine, ale kdeže. Takže každý týždeň počúvame 30 minút, ako sa nám snaží profesorka angličtinu ruského pôvodu po slovensky (so silným ruským prízvukom) vymenovať všetko čo jej máme pri odpovedi spomenúť. A do toho nekonečného zoznamu pridáva aj zrnká svojej múdrosti, ktorá je očividne nekonečná a človek sa až diví, prečo márni svoj potenciál ako učiteľka na gymnáziu v najvýchodnejšom okresnom meste nášho štátu. Pretože podľa toho, čo nám o knihách narozprávala by bola schopná knižnú publicistiku vyniesť do novinárskeho neba.

Tých periel na hodine padlo viac, ale dnes len o jednej z nich. Podľa nej sú totiž hodnotné len knihy klasikov, ktoré so sebou vždy nesú aj didaktickú zložku. Samozrejme, aj tie klasické sú lepšie a horšie a najhodnotnejšie sú psychologické knihy, ktoré ale nie sú pre každého (s tým ale náhodou súhlasím). Ale postoj, aký zaujala k súčasnej literatúre vystrelil môj (normálne dosť nízky tlak) až k stropu učebne. Knihy, ktoré vychádzajú dnes rozdelila na detektívky a "anekdoty". Čo presne myslela tými anekdotami ozaj netuším, ale je dosť možné, že si to slovo pomýlila s nejakým iným. Predsa len, nie je slovenský nejtiv spíkr. Detektívky nepatria medzi moje obľúbené knihy, ale pár som ich prečítala a niektoré boli skvelé, iné horšie. A zatracovať súčasné knihy tohto žánru, ale na druhej strane vyzdvihovať klasické diela (knihy sira A. C. Doyla alebo Agathy Christie k nim iste patria) mi príde absurdné.

Ja mám tiež vlastný (nízky) názor na niektoré literárne žánre alebo knihy, ale to neznamená, že to automaticky platí pre všetky knihy daného žánru. Už dávno som vyrástla z young adult fiction, pretože človeku stačí prečítať dve-tri knihy a hneď vie predvídať, čo sa bude diať v ďalších, hoci od iného autora (o YA knihách plánujem raz napísať dlhší článok, stay tuned). Ale predsa len nezatracujem všetky, pretože výnimka, ako vieme, potvrdzuje pravidlo. Už dávnejšie som prečítala sériu Hunger Games temer na posedenie a nedám na ňu dopustiť. (Hoci je pravda, že v mnohých ohľadoch sa táto kniha vyhýba priemeru YA). Alebo také romantické knihy. Celkovo je mi taká mainstreamová romantika cudzia, ale The Time Traveller's Wife považujem za jednu z mojich obľúbených kníh, rovnako ako aj knihy Jane Austenovej (ale to je predsa len z iného súdka).

Čo som sa snažila povedať (ale asi to tam nikde nie je napísané): na svete nepobehujú hojná intelektuálov, ktorých obľúbeným spisovateľom je Dostojevskij alebo ich obľúbenou knihou je Malý Princ. Skôr si myslím, že ak človek označí za svoju obľúbenú knihu Malého Princa, snaží sa len vyzerať cool, lebo všetkým nám je od základnej školy tlačené do hlavy, aká úžasná kniha to je. (Určite to neplatí na všetkých, len ja mám ten pocit.) Na svete je, bohužiaľ, veľmi veľa ľudí, pre ktorých je najväčším kultúrnym zážitkom pozrieť si najnovšiu televíznu reality show o hľadaní talentu v oblasti tanca alebo spevu a o iných formách talentu nemajú ani potuchy, čo vysvetľuje, prečo za najlepšiu spisovateľku považujú ženu za vydavateľstvom Evitapress. A viete, aj oni chcú niečo čítať, keď prelúskajú celú Báječnú ženu.

Preto si myslím, že ak sa kultúrny rozhľad pani profesorky zastavil pri výpredajovom pulte brakového odpadu od Ikaru a aj to niekedy v 90tych rokoch minulého storočia, mala by držať jazyk za zubami. Radšej nech si niekedy otvorí kultúrnu prílohu jedného z dvoch denníkov, ktoré ju u nás aj majú a prečíta si, čo nové a predsa len hodnotné u nás vyšlo. A prečo sa obmedzovať len na slovenské preklady? Učí predsa angličtinu a keď zvládam po anglicky čítať ja, čo nemám ukončené ani stredoškolské vzdelanie, zvládne to snáď aj ona. V hlbinách internetu sa to len tak hemží stránkami s reviews hodnotných kníh. Ale nech, pre lásku Božiu, je ticho. Nechcem sa nejako vyvyšovať, ale väčšina mojich spolužiakov je na tom ohľadom v tomto prípade literatúry veľmi zle a nemyslím, že jej fantazmagórie im nejako pomôžu.

A keď som tento príspevok zasvätila (okrem iného) knihám, ešte také malé promo. Pre internetový magazín áno! píšem knižné recenzie a dnes vychádza nové, už štvrté číslo. Nikto ma do tohto proma nenútil, takže magazín vám odporúčam z vlastného presvedčenia, pretože je to, nuž, zaujímavé čítanie. Plné hudby, kultúry, módy, designu a ktovie čoho ešte. Skúste aspoň prelistovať a určite sa začítate :)