I swear, therefore I am. Čo na tom, že okrem toho neviem nič iné.

Bohužiaľ, na svete neskutočné množstvo blbcov, ktorí mi permanentne dvíhajú môj nízky tlak, ktorý mám rada a bola by som veľmi rada, ak by ostal taký nízky vždy (pretože takto môžem piť hektolitre kávy bez výčitiek svedomia). A spolu s tými blbcami sú na tomto svete zastúpené v hojných zástupoch aj hlúposti, ktoré vyprodukovali alebo sa o ne nejako pričinili. A keďže o tom, čo ma štve, hnevá alebo irituje dokážem rozprávať dlhšie a s väčším nadšením než o tom, čo ma teší, tento blog by som mala skôr nazývať rantlog.

Dnes si povieme, čo ma irituje na ľuďoch, ktorí poriadne neovládajú angličtinu, ale to im nebráni v tom, aby používali anglické nadávky a neslušné výrazy. (Tématicky sa to nehodí, ale nemám rada ani keď mládež poriadne neovláda slovenčinu a rozpráva nespisovne. Jasné, každému občas ujde prízvuk alebo slovo, ale rozprávať nárečím v škole? Na hodinách pri odpovedi?! V 21. storočí?)

Mám to (ne)šťastie chodiť do triedy s pár idiotmi. Niežeby som bola ľudstvom celkovo nejako nadšená, ale ak mám byť objektívna, skutočných idiotov je málo (díkybohu za to). O ignorácii a nevzdelanosti mládeži v mojom okolí by sa dala napísať kniha, ale dnes sa budem sústrediť len na to, čo mi dvíha tlak už poriadne dlho. A síce fakt, že i napriek svojim mizerne mizerným znalostiam jazyka anglického používajú vo svojom prejave nadávky a rôzne iné výrazy práve tohto jazyka. (V kombinácii s nespisovnou slovenčinou mám chuť sa nabodnúť na najbližší ostrý predmet.) (Neviem nakoľko sa to dá aplikovať na iné jazyky, ale s používaním francúzskych nadávok som sa stretla len u seba.) Kebyže tých výrazov poznali aspoň viac. Ale oni poznajú len tie také basics, ktoré nájdete v tagoch pri každom porne na internetových fórach. A pritom slangová angličtina je pomerne dosť bohatý jazyk na nadávanie. (Ten nedostatok rozhľadu vidno aj vo vypípavaní  pesničiek - za píp sú nahradené len asi tri a zbytok prejde bez povšimnutia. Ach.)

Ak na hodine čítame článok a vyskytne sa tam slovíčko "shuttlecock" (košík na bedminton), "oral exam" alebo dokonca "smoke" (!!!) idú sa zadusiť od smiechu. Dokonca sa slovíčko "cock" u mojich spolužiakov udomácnilo tak, že som sa na istej nemenovanej sociálnej sieti stretla s niečim v podobnom duchu: "... ten kok urobil...." Akože vážne? Pritom jediný človek, ktorý sa pri slove "bloody" (lebo si spomeniem na nesmrteľné a klasické bloody hell) alebo vete "She came right after him." pousmeje som ja. A nie z toho, že je to dvojzmyselné (predsa vidím kontext), ale že to im, nadržaným tupcom nedochádza. Pretože ani nemá ako. Naposledy, keď mali bujarú zábavu zo spomínaného košíka na bedminton, som sa ja bavila na slovíčku "snogging". Čo, samozrejme, zase nikomu nedošlo.

Nie som človek, ktorý by pociťoval potrebu vsúvať nadávku za každé druhé slovo, a už tobôž nie anglickú. Ale sledovanie zahraničných blogov písaných v angličtine, čítanie kníh v angličtine a sledovanie filmov a seriálov v pôvodnom znení človeka veľa naučí. A duplom ak nejde o mainstreamové filmy/seriály (lebo tam tie tri trápne nadávky rotujú stále dokola až to vtipné nie je).

S nadávkami ide ruka v ruke populárna internetová skratka "wtf". Zaujímalo by ma, koľkí z tých, čo ju používajú vedia, čo znamená. Úspechu "lol" a "rofl" celkom nechápem (však neobsahujú vulgarizmus). Ale tým pádom by sa mali uchytiť aj iné, celkom handy skratky ako "ftw" alebo "fyi". Sú ozaj šikovné, ale ostali nepovšimnuté.

A ľudia sa ma pýtajú, prečo nemám rada ľudí. Prosím vás, moja viera v ľudstvo je nenávratne stratená.